Písmená
Abeceda esperanta:
- Aa ami ľúbiť
- Bb bela pekný
- Cc celo cieľ
- Ĉĉ ĉokolado čokoláda
- Dd doni dať
- Ee egala rovnaký (rovnocenný)
- Ff facila ľahký
- Gg granda veľký
- Ĝĝ ĝui užívať si
- Hh horo hodina
- Ĥĥ ĥoro zbor
- Ii infano dieťa
- Jj juna mladý
- Ĵĵ ĵurnalo noviny
- Kk kafo káva
- Ll lando krajina, zem
- Mm maro more
- Nn nokto noc
- Oo oro zlato
- Pp paco mier
- Rr rapida rýchly
- Ss salti skákať
- Ŝŝ ŝipo loď
- Tt tago deň
- Uu urbo mesto
- Ŭŭ aŭto auto
- Vv vivo život
- Zz zebro zebra
| Veľké písmená: | A, B, C, Ĉ, D, E, F, G, Ĝ, H, Ĥ, I, J, Ĵ, K, L, M, N, O, P, R, S, Ŝ, T, U, Ŭ, V, Z |
|---|---|
| Malé písmená: | a, b, c, ĉ, d, e, f, g, ĝ, h, ĥ, i, j, ĵ, k, l, m, n, o, p, r, s, ŝ, t, u, ŭ, v, z |
| Názvy písmen: | a, bo, co, ĉo, do, e, fo, go, ĝo, ho, ĥo, i, jo, ĵo, ko, lo, mo, no, o, po, ro, so, ŝo, to, u, ŭo, vo, zo |
Veľké a malé písmená
Každé písmeno má dve podoby: veľké písmeno (majuskula) a malé písmeno (minuskula). Za normálnych okolností používame malé písmená. Veľké písmená používame ako prvé písmeno hlavnej vety a ako prvé písmeno vlastných mien.
Diakritické znamienka
Esperanto má šesť špeciálnych písmen: Ĉ, Ĝ, Ĥ, Ĵ, Ŝ a Ŭ. Všetky majú diakritické znamienka. Znamienko ^ voláme cirkumflex alebo strieška (vyzerá ako vokáň nad ô v slovenčine). Znamienko nad U sa nazýva háčik (podobne píšeme v slovenčine mäkčeň).
Keď nemôžeme napísať znaky so znamienkami, napr. preto, že nemáme na počítači nastavenú esperantskú klávesnicu, môžeme použiť alternatívne spôsoby. Oficiálnou alternatívou je tzv. H-metóda, ktorú zmieňuje Fundamento de Esperanto. Vtedy napíšeme dané písmeno bez striešky a pridáme zaň písmeno H a úplne vynechávame háčik nad Ŭ: ch, gh, hh, jh, sh, u. Pri písaní na počítači, v e-mailoch a pod. používajú mnohí písmeno X (X) namiesto striešky a háčika: cx, gx, hx, jx, sx, ux
Výslovnosť
Písmená A, E, I, O a U sú samohlásky. Všetky ostatné sú spoluhlásky. Vysloviť musíme každú hlásku. Neexistujú nevyslovované hlásky.
Samohlásky
| Samohláska | Popis | Zvukový symbol podľa IPA |
|---|---|---|
| I | i (zatvorená predná) | [i] |
| U | u (zatvorená zadná) | [u] |
| E | e (stredozatvorená predná) | [e] |
| O | o (stredozatvorená zadná) | [o] |
| A | a (otvorená) | [a] |
Prízvuk
V slovách s dvomi a viac samohláskami (teda viacslabičných slovách) sa jedna zo samohlások vyslovuje silnejšie ako ostatné. Hovoríme, že je na nej prízvuk. Prízvuk je v esperante vždy na predposlednej samohláske (tu je vyznačený veľkým písmenom): tAblo, nenIam, rapIda, taksIo, familIo, revolvEro, krokodIloj, eskImo, diskUtas, mEtro, metrOo, Apud, anstAtaŭ, trIcent, mAlpli, Ekde, kElkmil atď.
Koncovku -o môžeme nahradiť apostrofom. Apostrof rátame za samohlásku (nevyslovenú), prízvuk sa teda nemení: taksI', familI', revolvEr', metrO'
Variabilita samohlások
Výslovnosť samohlásky sa môže voľne pohybovať v určitých medziach. Dôležité je len to, aby boli samohlásky odlíšiteľné jedna od druhej.
Dĺžka samohlások nemá v esperante zásadný význam. Môžeme ich vyslovovať dlho, stredne dlho alebo krátko, ľubovoľne.
Všetky esperantské samohlásky sa vyslovujú "bez pohybu", nie kĺzavo. To znamená, že počas vyslovovania jednej samohlásky jazyk nepresúvame z jednej pozície na druhú. Napr. E nemá znieť ako "ej", ani O ako "ou".
Spoluhlásky
| Spoluhláska | Popis | Zvukový symbol podľa IPA |
|---|---|---|
| B | b | [b] |
| P | p | [p] |
| D | d | [d] |
| T | t | [t] |
| G | g | [g] |
| K | k | [k] |
| V | v | [v] |
| F | f | [f] |
| Z | z | [z] |
| S | s | [s] |
| Ĵ | ž | [ʒ] |
| Ŝ | š | [ʃ] |
| Ĥ | ch | [x] |
| H | h | [h] |
| C | c | [ts] |
| Ĝ | dž | [dʒ] |
| Ĉ | č | [tʃ] |
| M | m | [m] |
| N | n | [n] |
| L | l | [l] |
| R | r | [r] |
| J | j | [j] |
| Ŭ | duonvokalo malvasta malantaŭa | [w] |
Polosamohlásky
Polosamohlásky J a Ŭ sú podľa spôsobu výslovnosti samohlásky, ale v jazyku plnia úlohu spoluhlások. Sú vždy krátke a nikdy na nich nie je prízvuk. Polosamohláska sa vždy vyskytuje pred alebo po pravej samohláske. Ŭ sa zvykne vyskytovať iba v kombináciách "aŭ" a "eŭ".
Variabilita spoluhlások, spodobovanie
Keď stojí neznelá spoluhláska pred znelou, mnohí ju majú tendenciu vysloviť tiež znelo: akvo → "agvo", okdek → "ogdek" Taktiež naopak, keď stojí znelá spoluhláska pred neznelou, zvykne ju niekto vyslovovať neznelo: subtaso → "suptaso", absolute → "apsolute" Tieto zmeny v princípe nie sú správne, často sa však v praxi tolerujú, ak nemenia význam slova. Občas niekto vyslovuje neznelo znelú spoluhlásku na konci slova: apud → "aput", sed → "set", hund' → "hunt", naz' → "nas" Takéto "spodobovanie" sa však nepripúšťa, treba sa mu vyhýbať.
Niektorí hovoriaci preberajú zo svojho materinského jazyka výslovnosť KV a GV ako "kŭ" a "gŭ": akvo → "akŭo", kvin → "kŭin", gvidi → "gŭidi". Ŭ v esperante nikdy nemôže nasledovať hneď po spoluhláske, preto nehrozí zámena významu a tým vznik nedorozumenia, ale takáto výslovnosť sa vo všeobecnosti považuje za nesprávnu.
V niektorých jazykoch sa hlásky P, T, K, C a Ĉ vyslovujú s aspiráciou (s prídychom), akoby s prídavným slabým H. V esperante sa vyslovujú bez aspirácie, neexistuje však o tom pravidlo. Preto sa pripúšťa aj aspirácia, treba však dávať pozor, aby to neznelo ako plné H.
L tvoríme čiastočnou prekážkou pri zuboch. Ak je prekážka iba tu, L znie "svetlo". Ak súčasne dvihneme zadnú časť jazyka proti podnebiu, L znie "tmavo" (bližšie k U). Tmavé L je dobrá alternatíva, treba však dbať na to, aby neznelo ako Ŭ. To sa stáva vtedy, keď sa stratí hlavná prekážka pri zuboch.
Keď N stojí pred ďasnovou alebo zadopodnebnou hláskou, zvykne sa N meniť na ďasnovú hlásku (malý rozdiel) alebo zadopodnebnú hlásku (veľký rozdiel), aby bola výslovnosť ľahšia: tranĉi, manĝi, longa, banko a pod. To je v poriadku, pretože v esperante neexistujú takéto hlásky, s ktorými by sme si N mohli spliesť. Podobne sa M niekedy vyslovuje pernozubne pred pernozubnou hláskou: amforo, ŝaŭmvino a pod. Ani to nespôsobuje problémy. Treba však dať pozor, aby sme nevyslovili pernozubne aj N: infero, enveni a pod., pretože by sa mohlo spliesť N a M a to nie je prípustné. Samozrejme je vždy možné použiť základnú výslovnosť N a M.
R je zubná hláska, nie je však dôležité, kde v ústach ju tvoríme. Napr. je v poriadku vysloviť zadopodnebné R. Dôležité je, aby to bola vibranta. Takže aj zadopodnebné R by mala byť vibranta, to znamená, že čapík kmitá okolo jazyka. R musí byť vždy kmitavé, bez ohľadu na to, kde v slove stojí. Napr. v rivero musíme obe R vysloviť rovnako. Používajú sa rôzne iné druhy R, ktoré sa v praxi akceptujú. Treba však dbať na to, aby bolo možné R dobre odlíšiť od iných spoluhlások, ako aj od samohlások.
Dĺžka spoluhlások nemá v esperante zásadný význam. Môžeme ich vyslovovať dlho, stredne dlho alebo krátko, ľubovoľne.